Dvojfarebný čokoládový cheescake

Hmlisté dni a noci zahalili náš víkend za oknami, na ktorých nám tancujú svetlá sviečok. A my sme si osladili dušičky sladkým cheesecakom :-)

POTREBUJEME:
1 balík BeBe kakaových sušienok
60 g masla
250g jemného tvarohu
250 g mascarpone
250 g kyslej smotany
250 g bielej čokolády
250 g tmavej čokolády
2 vajcia
50 g cukru - nemusí byť, čokoláda je dosť sladká :-)
2 PL hladkej múky

Začneme čokoládou, obe si dáme nad parou pomaly rozpustiť - každú v samostatnom hrnci pochopiteľne :-) Taktiež si rozpálime rúru na 150°C a do rúry dáme veľký hrniec s vodou, nad ktorý na mriežke potom budeme piecť cheesecake (keďže nemám formu do vodného kúpeľa, ako by sa to malo piecť, pomôžeme si týmto nápadom :-)

Keksíky rozmixujeme na strúhanku a zmiešame ich s roztopeným maslom. Touto hmotou vystelieme tortovú formu (ja mám teflónovú, tak nepoužívam papier na pečenie ani nemastím, ale inak by bolo dobré použiť ten papier na pečenie :) ). Keksíkovú hmotu popritláčame.

Kto chce sladšie, pridá k vajciam cukor a vymieša, takže s - či bez cukru, do mierne našľahaných vajec pridáme tvaroh, smotanu, mascarpone  a 2PL hl. múky a premiešame mixérom do hladkej masy. Túto si teraz rozdelíme na dve polovice, ideálne rovnaké :-)

Nezabúdame pri príprave na čokoládu, hneď ako sa roztopí, odstavíme, aby sme ju nepridávali horúcu. Musí trošku schladnúť. Takú pridáme do pripravenej masy - do 1 polovice bielu a do 2 polovice tmavú čokoládu. Do pripravenej a keksíkmi vystlanej formy nalejeme tmavú a na to opatrne svetlú masu a dáme do rúry piecť na 50 minút. Potom dvierka otvoríme a necháme cheesecake chladnúť. Na záver ho dáme do chladničky na celú noc a čakáme trpezlivo do rána na sladké raňajky :-D

Podľa fantázie si dozdobíme, či už drobným ovocím, šľahačkou alebo gaštanovým pyré :)

Jesenné túlačky po rodnej hrudi :-)

Posledný septembrový víkend nám opäť slnko hrialo na cestu túlačkami po slovenských hradoch a krásnych zákutiach slovenskej prírody, kde je duša pohladená a oči nasýtené, srdce občas divoké pri výstupe hore :-) ale zároveň s tichým pokojom pustovníka lesom. 

Považský hrad nie len mňa očaril najviac, zrúcanina na strmom vrchu na pravom brehu Váhu, sa nám ako v mystickom príbehu pri výstupe hore odkrývala z poza stromov, prežiarená lúčami slnka. Všade bolo cítiť veľa energie a dotyk ducha dávnych dôb.

Lietavský hrad bol ďalší, ktorý sa nám takto zrazu odkryl z poza lesa, kráčali sme k nemu po lúke plnej bylín, slnka a vôní a zrazu sa ukázal :-) Keďže sa nachádza tiež na strmom hrebienku, je z neho prekrásny výhľad na okolie. Príjemne sme si tam oddýchli pri "batôžkovom pikniku" kochajúc sa svetom pod nami a okolo nás :-)

Chladný, za to osviežujúci vzduch a do neba rastúce skaly prírodnej rezervácie Manínska tiesňava potešili naše oči.  Manínske bradlo rozdelené na dve časti vplyvom Manínskeho potoka - koľko to sily. Je naozaj tesná :-) Ešte mám v pláne sa sem vrátiť a čo to tu preliezť.

Manínska tiesňava je súčasťou geomorfologickej jednotky Súľovské vrchy, čiže ďalšie kroky boli jasné :-) Súľovský hrad opätovne zdolaný, výhľad opäť veľkolepý.

 

No a takto si klebetia v Hornej Maríkovej .-)

Krásnu jeseň prajem, hrejivo v srdiečku a na duši.. 

Ako som u Pecúchov k luku prišla :-)

Kde bolo tam bolo, bolo jedno veľké dievča snívajúce o vlastnom luku. Pátralo v múdrom vševedúcom virtuálnom svete, ale grošov toľko nebolo. Tak snívalo ďalej a hútalo, ako svoj sen naplniť. Dokonca dostala aj šíp ako prvý krok k naplneniu sna, od priateľskej duše. Až raz jedného dňa vydalo sa toto dievča do Starých hôr vymeniť si objatia a zdielať svoj pobyt na tejto planéte s ezo priateľmi. A keďže už to dievča vedelo, že jedna krásna bytosť tam príde s lukom, slovo dalo slovo, vyskúšala si intuitívnu lukostreľbu dozvedelo sa čo kde a ako a prihlásilo sa k Pecúchom na workshop výroby lukov do Žriedlovej doliny. Nasledovali tri krásne dni v slovanskej divočine, v prostredí, kde sú zvieratká v milosti, voda sa naberá zo studne, svetlo a teplo dávajú lúče slnka, oheň a jasot hviezd:-) Tri dni orezávalo, šmirgľovalo, hoblíkovalo, plietlo tetivu, vyrábalo šípy.. až bolo takmer hotovo. Keďže pán luk si zmyslel byť vyosený, ďalší mesiac ho čakalo rovnanie chrbtice :-) Potom si dievča opäť prišlo došmirgľovať svoj luk, dozdobiť a vydymiť ho. Teraz už len čaká na svoj výstrel vo voľnej prírode, samozrejme, nie do živého.
Takže zákonitosti opäť raz zafungovali, afirmovať a priať si bez pochybovania - to znamená bez negatívnej energie, ktorá naše prianie znemožňuje - je skvelá záležitosť. Ono to tak funguje všade, len veľakrát si neuvedomíme tie negatívne emócie a potom sa čudujeme, prečo sa veci nedejú, ako by sme si želali.

A pár obrázkov z letného zážitkova u Pecúchov:

  

Snívajme a plňme si svoje sny :-)