Kto raz
krásu ochutnal, toho sa dotkla láska.
Skrytá v pohladení matky, hoc strápená
občas býva,
v dlaniach milenca, čo opúšťa rozohriatu
posteľ.
Tam, v detskom úsmeve, občas
pokropenom slzami.
V stromoch ukrytá premenlivosť
neuchopiteľná,
vo vetre, vo vlasoch, v lístí, vo
vode,
pre jej pominuteľnosť v okamihu tak
jedinečná krása.
Gary Moore, med a chilli,
ochutnávaj po dúškoch slastnú krásu bytia.
Len tu a teraz, ti zašeptá vietor do
ucha to, čo duša tuší.
Poď so mnou na okraj priepasti
a dýchaj
a volaj do vetra svoje meno,
nech sa vryje do mohutnej skaly ako večné
memento.
Drž ma za ruku a plyň so mnou v tej
kráse.
Nech prenechaná je jej stopa v jedinej
slze.