Na začiatok sa chcem poďakovať všetkým čitateľom receptov, ktorých momentálne zanedbávam, ale môj život sa začal uberať aj inými kreatívnymi a myšlienkovými pochodmi .Veľa čítam, píšem.. tvorím :-)Ako dnes.. ráno som vstala s celkom pochmúrnou náladou, ako posledné dni, a pustila som si ešte v posteli film Žena cestovateľa časom... pripomenulo mi to práve to, ako niektoré veci prichádzajú práve vtedy, kedy majú prísť, aby vás vytrhli z letargie a tak trošku prefackali. Tento film mi hneď pripomenul knihu Alef od Paula Coelha.. z ktorej som bola úplne nadšená, a keďže som medzičasom prestala myslieť na jej posolstvo, tento film mi ho okázalo pripomenul. Skúsim to opísať vlastnými slovami, aj keď neviem, či to dokážem presne vyjadriť, predsa len, je to niečo, čo sa dá skôr cítiť... a hovoriť o tom vedia možno skúsení mystikovia...Tento film mi pripomenul to, aké je pochabé upínať sa na čas, na to, že žijeme len teraz a tu. Alef je miesto bez času, kde sa spájajú všetky naše minulé a súčasné životy. Alef je miesto absolútnej rovnováhy.V tomto filme nešlo o Alef, ale podstata tejto myšlienky bola veľmi podobná. Hoci hrdina sa pohyboval iba na vlastnej časovej osi, v Alefe zachádzame do iných životov. Avšak obe majú pre mňa niečo spoločné, a to práve to, že akokoľvek za niečím smútime, je to tu stále s nami. Čo sa má stať, sa stane a hoci neprežívame výsledok našich vzťahových chýb v danej prítomnosti, zároveň ju prežívame niekde inde. Každopádne, niekedy Vám niečo brnkne do nosa s pocitom, že každý deň je zázrak. Tak to bolo aj pre Alefovi. Boli sme na výlete s rodinou a zrazu išiel okolo cyklista, ktorý zastavil a obzrel sa. Vedela som, že sa pozerá na mňa, ale nevenovala som tomu pozornosť. No na okamih sa naše oči stretli a potom sa pohol ďalej, a hádajte, čo mal pricviknuté na nosiči bicykla :-) Áno, knihu Alef... z úst sa mi vydralo tiché Alef.. a vtedy som na okamih mala chuť ho zastaviť. Ale, možno práve v inom časopriestore sme spolu na káve .-) Viem, znie to pochabo. Každopádne, je úžasné pozerať sa na život ako na jeden film, alebo spôsobom, že významných ľudí, ktorých stretávame, sú tu pre niečo. A ešte lepšie je zistiť, prečo. Možno niektorí sú tu len na chvíľu, lebo splnia svoj účel v našom živote. Niektorí sú tu dlhšie, lebo naša spoločná cesta je tak daná. Ale čo tým chcem všetkým povedať? Asi len toľko, že čokoľvek nás stretne, či zabolí, možno zároveň posilní, sami rozhodujeme, ako sa veci budú odvíjať, aj keď niekedy nevedomo. No vyberáme si vlastnú cestu len my. Nikto iný. A naši ľudia, ktorých tu máme, sú s nami stále, aj keď nie sú.
Prajem Vám krásny víkend a nie len dovarenia, ale hlavne, do krásnych okamihov, keďže každý deň je zázrak :-)
